Často sa mi stáva, že ku mne prichádza prozreteľne to, čo práve potrebujem. Po náhodnom vypočutí balady Žltá ľalia v rozhlase ma premkla myšlienka túto zvukomalebnú báseň zhudobniť. Ján Botto ju napísal spôsobom, aký bol v polovici

19. storočia „cool“ –  jednoducho, jazykom ľudu. Balada výrazne inšpirovaná folklórom sa nám môže zdať naivná,  no nie je tomu tak. Tento podstatný úkaz folklórnej poézie rieši mravný konflikt, ktorý ma na nej, okrem spôsobu napísania, upútal. Adam a Eva si dajú sľub vernosti až za hrob. Keď Adam zomrie, Eva ho pochová pod prah domu, neskôr sa zapredá bohatému pánovi. Za to ju stíha trest – Adam si príde o polnoci zo záhrobia po ňu, ona v jeho náručí zomrie. Ich chalúpka sa premení na mohylu, na ktorej v tŕní rastie  Evka žltá ľalia.  Ján Botto písal báseň v kontexte archaického myslenia ľudu, ktorý verí v mágiu. V minulosti ľudia dôsledne dbali na oddeľovanie „sveta živých“ od „sveta mŕtvych“, na čo používali systém prechodových rituálov, ochranných opatrení, ktoré mali zabezpečiť, aby sa tieto dva svety nemiešali. Tým, že Eva pochovala manžela pod prah svojho domu, zásadne narušila tradične chápaný poriadok. Prečo jej ale básnik odmietol právo znova sa vydať?  Čo je na tom zlé, že si žena po smrti muža nájde nového partnera? Romantická perspektíva, ktorá vníma previnenie vyplývajúce z porušenia sľubu vernosti „až za hrob“, má v pozadí vieru v absolútnu moc slova. Keď niekomu poviem „Dávam ti svoje slovo“, myslím tým, že sa zaväzujem sľubom. Je to absolútny, neodvolateľný sľub, nespochybniteľná pravda.  Predstavujem si tú silu, ktorú mám na dosah, keď každé slovo obsahuje prísľub skutku a prehlásenie pravdy. Pretože používam slová hlavne pre ich význam a nie pre ich moc, ako sa zbaviť  ľahkovážneho používania slov v bežnej komunikácii?  Možno mlčaním, možno počúvaním a zhudobňovaním textov, ktoré majú pre mňa hlbší význam sa mi podarí napojiť sa na veľkú moc, ktorá sa ukrýva vo vnútri každého slova. Moc je ticho.