Mám rada príbehy v piesňach. Reagujem na také, ktoré sa ma bytostne dotýkajú. Pieseň Báj Maginhradu vznikla bez dlhých rečí u mňa v skúšobni. Domácu nahrávku som poslala trom hudobníkom – Petrovi Luhovi (gitara), Petrovi Kormanovi (kontrabas) a Michalovi Fedorovi (bicie) v decembri. 

Je začiatok apríla a pieseň ešte stále nie je na svete. Nahrávky čakajú na mixovanie. Všetko sa zastavilo vďaka korone. Počas štyroch mesiacov izolácie som mala pocit akoby som stratila smer. Bottova poézia je ako bludisko skrytých významov, neurčitých predtúch. Púť za jeho tvorbou je v konečnom dôsledku púťou dovnútra môjho príbehu.u, Nešlo o afinitu s jeho tvorbou, ale o moje osobné hľadanie. Jeho sugestívne nakumulované synonymá zintenzívňujúce temnotu a vôkol mňa ľudia umierajúci na covid, ma iba utvrdili v presvedčení, že tento svet pomaličky končí a že slobodu prežívajú už iba Indiáni z panamskej džungle. Reťazec temnoty prerušil príchod jari. Sadila som semienka do zeme a rastliny nedali na seba dlho čakať. Každý deň som pozorovala ako sa ťahajú za svetlom. Som uspôsobená tak, aby som blúdila a zároveň neodmietam zázrak a krásu. Z môjho duchovného labyrintu ma na svetlo vyviedla priesada rajčiny a keď sa hlbšie zamyslím, tak i svetelná optika akou je nazerané v báji o Maginhrade, kde vízia prichádza o polnoci a je sprevádzaná svetlom. Nech žije viera na zázraky – dúfam, že nová pieseň uzrie svetlo sveta už čoskoro a že vás poteší ako prichádzajúce svetlo jari.