Ján Botto v roku 1849 zveršoval povesť o zakliatych rytieroch na vrchu Maginhrade (pieseň Báj Maginhradu,
Ján Botto v roku 1849 zveršoval povesť o zakliatych rytieroch na vrchu Maginhrade (pieseň Báj Maginhradu, časť druhá). Rytieri pijú z kalicha neubúdajúcu krv. Až sa kalich raz vyprázdni, zakliate vojsko vytiahne von do poľa za novou nádejou. Viera v príchod nového veku, keď sa ľud prebudí k povedomiu svojej nesmrteľnej sily, bola u autora obrovská.
Po viac ako stopäťdesiatich rokoch sa kalich nevyprázdnil, naopak, máme tu pandémiu globálnych rozmerov a s ňou vedomie globálnej lability ľudskej existencie.
Na um mi napadá scéna z filmu Don‘t look up, keď priatelia sedia v kruhu okolo stola a držia sa za ruky. Jeden z nich sa modlí za všetkých, očakávajúc istú smrť. Priateľstvo, ktoré ich spája je však nesmrteľné. E. M. Forster raz povedal: „Nikdy sa mi nestalo, že by som si musel vybrať medzi zradou priateľa a zradou svojej krajiny, ale ak sa mi to niekedy stane, dúfam, že budem mať dosť odvahy zradiť krajinu.“
Kalich ide v kruhu, z dlane do dlane, každý pije ako môže, ale krvi stále pribúda. Len Boh vie, kedy bude kalich dopitý.
Ak chcete vedieť, čo si myslí Boh o tých, ktorým dopraje, stačí si pozrieť záver filmu.