Do duchovného sveta našich predkov patrila staroslovanská bohyňa zimy, smrti a noci Morena.  (mimochodom významná slovenská spisovateľka Margita Figuli mala pseudonym Morena). Morana, Muriena, Hejhana, Marmuriena,

Kyseľ či Kyselica - stelesňovala negatívne atribúty zimy. Krutá zima sa spájala so smrťou a bola skúškou prežitia, no zároveň symbolizovala neustály opakujúci sa cyklus pred príchodom jari. Svetlo reprezentujúce jar v podobe ohňa, ktorým pálili ohyzdnú figurínu Morenu,  malo premôcť smrť, tmu a temnotu. Morena vynesená, spálená, utopená, obetovaná, uvoľnila miesto novému životu stelesnenému v podobe jari. Bol to pôvodne pohanský rituál, ktorého hlavným príncípom bolo nakloniť si prírodu, aby sa zachovalo dobré zdravie  hospodárov i zvierat,  bola štedrá úroda.  Morenu niesli v čele sprievodu otočenú priamo, smerujúc na koniec dediny, či chotára k potoku, kde z nej strhli šaty, hodili do tečúcej jarnej vody a zahádzali kameňami. Ak by niesli Morenu otočenú čelom k hospodárstvu, znamenalo to nešťastie a choroby pre všetkých jeho obyvateľov. Jej rituálnym zapálením, utopením a odplavením vo vode sa uvoľnilo miesto pre príchod jari a znovuzrodenia vo všetkých jeho podobách. Napriek tisícročnému potláčaniu pohanských rituálov sa rituál vynášania Moreny zachoval do dnešných čias. Zvyky našich predkov sú živé aj v dnešnej racionálnej dobe a to je dobre. Možno je teraz ten čas, kedy by sme mohli spojiť tieto dva uhly pohľadu.