„U ľudu slovenského je tá povera, že kto by malý stolček na sedenie začal večer pred Luciou (12. decembra) robiť a každý deň niečo na ňom aspoň zastrúhal do Vianoc, tedy na Štedrý večer (swätvečer) všetky strigy z neho v kostole uvidí“.

Túto poznámku má Ján Botto v rukopisnom zošite z r. 1879. Na základe tejto ľudovej povery napísal baladu Lucijný stolček. Balada sa vyznačuje preexponovanou hrôzou, v ktorej pôsobia temné sily a zoči-voči nim stojí baladický hrdina Janko, ktorý im nevládze vzdorovať a padá za obeť pre svoju nedômyselnú zvedavosť. Každý sa asi vo svojom živote stretne s niečím, čo si racionálne nedokáže vysvetliť. A i keď ľudská fantázia nepozná hraníc, väčšina príbehov môže mať svoj základ na pravde. Povery prezentujú skúsenosti rozprávača, ktoré sa podávajú ako skutočnosť. Mnoho ľudí verí v nadprirodzeno, podľa niektorých vedcov máme sklon k viere v nadprirodzeno  pevne zakorenený v mozgu už od narodenia. Ľudia sa preto nedokážu vzdať systémov svojej viery, pretože tie pôsobia na základnej úrovni. Žiadne množstvo racionálnych dôkazov ich nepresvedčí, aby sa vzdali svoje viery.