V súčasnosti je mi viac do písania ako do spievania, čítajte s ľahkosťou bytia a do skorého spievania!

Maginhrad je vrch nad Bottovým rodiskom Vyšným Skálnikom. Neveľký hrádok nad Rimavou bol jednou z Jiskrových pevností, ktoré dal zboriť Kráľ Matej v polovici 15. storočia.

Teraz z hradu sotva rumy násť. Kopec je tak pomenovaný dodnes, má 432 m.

Botto napísal veršovanú Povesť Maginhradu v roku 1846 a neskôr Báj Maginhradu, ktorá bola uverejnená až v roku 1862. Povesť Maginhradu spracoval ako veršovanú báseň nealegorickým spôsobom. Báj Maginhradu svedčí o jeho vzrastajúcom sklone k alegorizovaniu. Jedna téma – dve spracovania. Rozsiahlu Báj Maginhradu som rozdelila, budú to dve samostatné piesne - Báj Maginhradu (prvá časť) a Báj Maginhradu (druhá časť).

V povesti Botto opísal príbeh kňažnej Magy, ktorá dala pri obliehaní hradu z kopca spustiť veľký okrúhly peceň chleba, aby si nepriatelia mysleli, že obrancovia majú prebytok zásob.

Báj Maginhradu približuje starú legendu, podľa ktorej v kopci spí vojsko rytierov v plnej zbroji. Tí majú prísť krajine na pomoc vo chvíli, keď jej bude najťažšie. Rytieri musia každý rok v deň Nanebovstúpenia Pána piť Kristovu krv z kalicha, ktorá sa v ňom vždy sama od seba doplní. Keď raz kalich zostane prázdny, bude to pre nich znamenie, že majú vytiahnuť do boja.

Ak básnika prvý krát pritiahla téma hradu konkrétnymi ľudskými osudmi jeho niekdajších obyvateľov, teraz v ňom videl predovšetkým alegorický symbol zakliatej sily, pripravenej dať sa do boja „za novými nádejami“.

Nech sa deje nádej!